6. MARCA – Prvý piatok v mesiaci

Posted by on marec 6, 2020 in Bez kategorii | Komentáre vypnuté na 6. MARCA – Prvý piatok v mesiaci

6. MARCA – Prvý piatok v mesiaci

Meditácia P. prof. ThDr. Dr. Ľubomía Stančeka PhD., C M

Naučme sa čerpať zo Srdca, ktoré človek prebodol kopijou

Keby sa vás niekto spýtal, či máte srdce, aká by odznela odpoveď? Že sa pýtam na hlúposť? Veď predsa každý živý človek musí mať srdce! V diskusii o medziľudských vzťahoch v Slovenskom rozhlase odznela aj poznámka: „Rastie počet ľudí bez srdca.” Koľko ľudí je v našom okolí, ktorí trpia pre absenciu lásky, srdca, vo svojej rodine, okolí! Nielen starí k deťom, ale aj manželka k manželovi, podriadený k nadriadenému hovoria o bezcitnom srdci, kamennom srdci, nechápavom srdci… Áno, každý živý človek má srdce. Srdce bije a človek žije. Nemá zdravotné problémy so srdcom, nemá kameň v hrudi, ale srdce je sval z mäsa a prúdi cez neho životodárna krv… Rozumieme, že slovom “srdce” vyjadrujeme aj lásku, vzťah k ľuďom či charakter človeka. Sv. Ján evanjelista hovorí o srdci pri opise smrti Pána Ježiša, keď „jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda” (Jn 19,34) v súvislosti so spásou, večným životom.

Zvolanie z Litánií k Božskému Srdcu Ježišovmu hovorí: srdce kopijou prerazené. Cirkevní otcovia, spisovatelia, teológovia pri tomto akte sa dotýkajú spásy. Prebodnuté Srdce Ježiša poukazuje na lásku Božieho Syna Ježiša k Otcovi. Ježiš odvážne uskutočnil plán spásy. Prebodnuté Srdce Ježiša predstavuje lásku k ľuďom, „miloval ich do krajnosti” (Jn 13,1). Ježiš podstúpil najväčšiu obetu v dejinách ľudí, keď sa dáva ako celopalná sebaobeta. Prebodnuté Srdce je znakom úplnosti lásky, tak nadprirodzenej ako aj prirodzenej. Spomeňme si na dve ramená kríža. Prebodnuté srdce je obrazom nového života darovaného človeku pomocou Ducha Svätého najmä skrze modlitbu, svätú omšu, sviatosti. Počínanie vojaka, prebodnutie boku Krista kopijou a následne vytekajúca voda a krv z boku Krista je znamením, že Ježiš bol skutočne mŕtvy. Teda ten Ježiš, ktorý sa skutočne v Betleheme narodil a ktorý na tretí deň po pochovaní vstal z mŕtvych už v oslávenom tele, je Boh pravý. Tak neobstojí starý či nový doketizmus, čiže popieranie ľudskej podstaty Krista. Evanjeliá opisujú smrť Pána Ježiša, ale táto tragédia, hrozná smrť, skutočná smrť Krista sú pre nás veriacich znamením nového života, nádejou večného života. Z tohto hľadiska je Jánov opis udalosti prebodnutia Srdca mimoriadne významný. Tak ako zo skaly na púšti, na ktorú udrel Mojžiš, vytryskol silný prameň vody, tak z Kristovho Srdca prebodnutého kopijou prúdila voda, ktorá mala silu uhasiť smäd tým, ktorí uveria v Krista Spasiteľa a Vykupiteľa. Voda z boku Krista je dar Ducha Svätého, ktorý oživuje božský život v nás. Cirkev sa zrodila z prebodnutého Srdca Pána Ježiša. Ako z rebra Adamovho bola zrodená žena, tak z prebodnutého Srdca Spasiteľa sa zrodila Cirkev, jeho nevesta. Cirkev sa zrodila z vody a krvi, krstu a Eucharistie, ktoré prúdia z prebodnutého Srdca. „Z boku na kríži mŕtveho Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi” (SC 5). Apoštol sv. Ján pripomína, že pod krížom stála Mária, Ježišova matka. Videla krv a vodu tiecť z boku Syna. Pochopila, že jej Syn zomrel za spásu ľudí, pochopila Ježišove slová: „Žena, hľa, tvoj syn” (Jn 19,26), a Ján pochopil slová Majstra Ježiša: „Hľa, tvoja matka” (Jn 19,27). Cirkev pre túto udalosť vyznáva, že je zverená materinskej láske Panny Márie.

Kto žije s otvoreným náručím, zvyčajne vie čo chce, nezháňa sa za zbytočnosťami, ale chce po príklade Krista milovať všetkých ľudí. Človek, ktorý sa často zastaví pod krížom Ježiša a všíma si jeho prebodnuté srdce, napriek pokušeniam nedá sa okradnúť o celé srdce. Je na každom z nás, aby sme si uvedomovali význam a potrebu prebodnutého srdca Pána Ježiša. Vtedy jasnejšie s pohľadom na svoju spásu, večný život, vieme posúdiť svoj vzťah k hodnotám pominuteľným, hoci lákavým, príjemným či dobrým. Nesmieme sa stať ľuďmi, ktorí svoje okná premieňajú na zrkadlá. Myslia si, že pozerajú von a oni vlastne vidia iba seba. Nedovoľme, aby sa okno nášho srdca stalo zrkadlom. Naopak. Často, stále viďme Srdce Pána Ježiša, ktoré nás učí milovať, vážiť si pravé hodnoty, byť vždy a za každú cenu verní Bohu. Vracali sme sa z cintorína. Všetci sme rozprávali podobne: Odišiel skvelý človek! „Škoda, že ho medzi nami už niet. Mal srdce, Bol človekom veľkého srdca. Miloval všetkých ľudí… Každý si na ňom našiel inšpiráciu pre svoj život. Jeden pre jeho seriózne vystupovanie. Iný pre zodpovednosť k ľuďom, hodnotám, životu. Aj neveriaci hovorili o ňom ako o kultúrnom človeku, tolerantnom človeku… Prirovnávali jeho život k umeniu. Stretnúť tohto človeka bolo obohatením. Neviem, či poznal slová Chalílo Džibrána, autora knihy Prorok, kde čítame: „Dávame málo, keď dávame zo svojich majetkov. Len keď dávame zo seba samých, vtedy dávame naozaj.” Inde v tej knihe čítame: „Sú takí, ktorí dávajú málo z toho množstva, čo majú a robia to, aby si získali uznanie, pričom táto ich skrytá túžba robí ich dary nešľachetnými. A sú takí, čo majú málo a dávajú všetko. Toto sú tí, čo veria v život a v štedrosť života… Toto sú tí, čo dávajú s radosťou a táto radosť je im odmenou. Je dobré dávať, keď nás o to žiadajú, ale je lepšie, keď dávame, vidiac potrebu…” Vtedy obohacujeme svoj život o nový rozmer, stávame sa lepšími, vnímavejšími. A či tomu nás neučí sám Ježiš svojím prebodnutým srdcom? Keď vieme, že dva druhy zla privádzajú náš svet ustavične do záhuby: ľahostajnosť a sebectvo.

Je správne, že nielen poznáme, ale aj využívame účinný liek voči obom. Je to láska Božského Srdca Ježišovho. Medzi príklady a vzory tejto myšlienky patrí Jules Chevalier. Vo chvíli prvej svätej omše mal zážitok nehodnosti, že mu priam vyhŕkli slzy. Kňaz, ktorý stál vedľa neho, musel mu pomáhať, aby dokončil svätú omšu. Desdg7OXkAEwh_LLásku Božského Srdca k ľuďom prirovnával k slnku, ktoré dodáva zemi nielen svetlo, teplo a všetko potrebné pre život, ale je aj prameňom tajomstiev, pôvodcom sviatosti, sľubom uzmierenia, spásy sveta a nápravou všetkých neprávosti. Tomu podriadil celý kňazský život. Veril, že kto pochopí lásku Božského Srdca, prekoná svoje sebectvo, a kto prekoná svoju ľahostajnosť láskou a v každom bude vidieť brata či sestru, ten dokáže na tomto svete mnoho zmeniť. Na tento cieľ vybudoval Kongregáciu misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Začnime od dnešného dňa ešte horlivejšie úctu Božského Srdca Ježišovho. Tento prameň, ktorý vyviera z prebodnutého Srdca, je zárukou Božích milostí, darov, požehnania a večného života. Každému z nás nech bije v hrudi nie iba srdce – sval, ale srdce – láska. Amen.

Dvanásť prisľúbení Božského Srdca pre tých, čo budú uctievať Božské Srdce: Dám im všetky milosti potrebné ich stavu. | Vnesiem pokoj do ich rodín. | Poteším ich v trápeniach. | Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote a najmä v hodine smrti. | Vylejem hojnosť požehnania na všetky ich podujatia. | Hriešnici nájdu v mojom Srdci zdroj milosti a nekonečné more milosrdenstva. | Ľahostajné duše sa stanú horlivými. | Horlivé duše dosiahnu veľkú dokonalosť. | Požehnám tiež domy, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca. | Kňazom dám dar, že obrátia aj najzaťatejšie Srdcia. | Mená tých, čo budú šíriť túto úctu, budú zapísané v mojom Srdci a nebudú z neho nikdy vytreté. | Všetkým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu na prvý piatok počas deviatich mesiacov nepretržite po sebe, sľubujem milosť pokánia pri zomieraní – nezomrú v nemilosti, ani bez sviatostí. Moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v posledných chvíľach života.